Spomienka na okupáciu očami mojej mamy.

Autor: Alena Knoblochová | 21.8.2013 o 16:52 | (upravené 21.8.2013 o 17:31) Karma článku: 8,00 | Prečítané:  455x

Dnes, od rána, kam som sa pozrela, boli všade články a fotografie, dokonca aj zvukové záznamy z dní spred 45 rokov....smutné výročie, ktoré poznačilo životy mnohých ľudí, nielen umelcov, politikov, ale aj tých obyčajných...

Sedela som s mamčou pri káve a len tak ma napadlo, nech mi porozpráva o tých dňoch svojimi očami. Musím podotknúť, že mamina je z tých ľudí, ktorí zbytočné reči nevedú, pokiaľ to nie je niečo podstatné. Ani som veľmi tomu nedávala šancu, že niečo povie, no mamina sa rozhovorila.

Mama bola v tej dobe mladá, slobodná žena, pracujúca v mestečku na Považí, kde aj bývala na slobodárni.

A tu jej je rozprávanie.

"V to ráno bolo nebo plné lietadiel, bolo to podozrivé, no necítila som žiadnu obavu, či strach. Bolo to zvláštne, ale nevenovala som tomu pozornosť. Až na autobusovej zastávke malo pár ľudí pustené tranzistory, tak sme po prvýkrát počuli, čo sa vlastne stalo. V rádiu hlásateľ oznamoval okupáciu a prosil ľudí, aby zachovali pokoj. V práci sa vlastne nepracovalo, každý čakal, čo bude ďalej, čo sa bude diať. Mňa čakala služobná cesta na sever Slovenska, musela som ísť napriek patovej situácii. Na nočný vlak, sama zo slobodárne cez celé mesto. Nebála som sa, a až na stanici som sa po prvýkrát stretla s realitou. Bola plná cudzých vojakov...bolo zvláštne vidieť vojsko tak blízko civilistov, so zbraňami na pleciach, pripravených ich použiť. Neverila som tomu veľmi, že by ich mohli použiť....avšak priateľ (inak môj buduci ocino, pozn. autora) spomínal, že v Piešťanoch vojak zastrelil chlapíka, keď sa mu bezhlavo vrhol na zbraň. Všimla som si, že keď sa ľudia správali pokojne, neprovokovali, ani vojaci neboli násilní. Nechcem však zľahčovať tragickosť tej doby...to nie....tvoja krsná mamina mi raz po službe na káve rozprávala o ich vrátnička, ktorá bola zarytá komunistka a tešila sa z príchodu vojakov, dokonca udala primára nemocnice, že chce utiecť cez Maďarsko niekam na západ....a tejto panej napokon zastrelili Rusi syna....na jeho hrobe bol transparent s textom "RUSKÝ VOJAK, AKO VYSVETLÍŠ MATKE TOHTO CHLAPCA,ŽE SI HO ZASTRELIL?" Bolo to také zvláštne obdobie, plné strachu a hltania informácii, čo bude ďalej...s ušami na rádiách sme sledovali Dubčekovu cestu do Moskvy a držali palce prezidentovi Svobodovi...dodnes mám odložené noviny z toho dňa...videla si ich, keď bola zamatová...keď som ich mohla pokojne vytiahnuť a ukázať ti, ako to mohlo dopadnúť..."

Viac som z nej nedostala...aj tak jej ďakujem...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Európa sa hýbe smerom, akým chce Merkelová

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.

EKONOMIKA

Bankomaty majú výročia. Takto vyzerali pred 50 rokmi

Prvý bankomat dali do používania v roku 1967 v Londýne.


Už ste čítali?