Do kupé pristúpil ku mne veľmi nervózny chlap. Hneď na prvý pohľad sa mi prestal páčiť a tak som ho neprestajne sledovala spoza knihy. Reflexívne som si stiahla natiahnute nohy pod svoju sedačku a kolená spojila. Vyrovnaná ako s prehltnutým pravítkom som plytko dýchala a tvárila sa, že tam nie som. Jeho nervózny pohľad pobehoval po celom kupé. V duchu som sa modlila, nech pristúpi do kupé niekto ďalší, nech ma "zachráni". Asi ma počul môj anjel strážny, pretože pristúpil starší pán a sadol si hneď oproti mňa. S úľavou som si trochu vydýchla, no neprestala som sledovať podozrivého chlapa. Deduško sa medzitým uložil a zadriemal. Na ďalšej stanici do kupé pristúpil...ach môj bože! ...druhý chlap, ktorý sa hneď po otvorení preskelných dverí začal nervózne obzerať po kupé. Ja dnes nemám svoj deň! Sadol si samozrejme ku mne, už inde nebolo miesta. Len čo si sadol, jeho pohľad spočinul na prvom chlapovi, ktorý tu už sedel a ich pohľady sa stretli. Dám ruku do ohňa (tak dobre, to preháňam! Nedam!), že si mierne hlavami kývli na pozdrav. Alebo sa to zdalo len v mojej ustrašenej hlave. No len čo sedeli oproti sebe, akoby sa obaja upokojili.
"Oni sa našli! A sú dohodnutí! A teraz sa budú očami dohovárať! A je to v keli! Unesú nás oboch aj s driemkajúcim deduškom oproti mne! Na orgány! Do zahraničia!" toto všetko sa mi prehrmelo hlavou, ako som ich sledovala spoza knihy. Toto je fakt veľmi zlý deň! A to potrvá cesta ešte dobrú pol hodinku aj viac! Modlila som sa, aby prišla aspoň teta sprievodkyňa a ona, potvorka, ako nasvál, nechodila. Mala som pocit, že sa mi nejak viac potia ruky. Že sa mi začala kniha v nich nejak chvieť. "Len žiadnu paniku!" vravela som si v duchu. Mobil bol v taške, ktorá spočívala vedľa mňa, na strane chlapa, ktorý si prisadol na poslednej zastávke. "Že ja som sa radšej neponáhľala na skorší vlak! Teraz sa títo zjavne spolukumpáni dojednajú, ako to s nami vyriešia! Deduško spí, bude to pre nich malina a ja som také slabé stvorenie, ktoré silnejšie tresnú s niečim po hlave a už je po mne. Sa preberiem niekde na smetisku pri nemeckých hraniciach, s obrovskou dierou na bruchu, ktorú mi ani nezašijú.! Čo preberiem! Sa nepreberiem, veď mi iste bude chýbať polka orgánov! Ach jaj!!! Že som ja radšej nešla autobusom! Strašná cesta, a ani neviem tak cestovať! Ach, kto mi pomôžeeeee????"
"Slečne...slečna!" mykal moje plece prísediaci a podával mi z vrchnej police moju cestovnú tašku.
"....trochu ste zadriemali...už je konečná, Bratislava. Všetci vystupujeme. A toto je asi vaša taška, nech sa páči..." usmieval sa na mňa môj potencionálny únosca na orgány.
"Ďďakujem pekne..." koktala som a rýchlo vstávala zo sedačky a pratala sa zahanbene z kupé.
Tá moja fantázia...