Návraty do zaprášených miest našej minulosti

Autor: Alena Knoblochová | 22.10.2011 o 11:39 | (upravené 22.10.2011 o 12:03) Karma článku: 4,10 | Prečítané:  582x

Spomienky....je dôležité občas sa vrátiť naspäť...regres je niekedy nebezpečný....ale sú ľudia,ktorí žijú už len nimi...nemajú na výber..osud chcel inak

Sedel oproti mne a zrazu sa mi zdal veľmi, veľmi staručký. Chcela som, aby mi zase rozprával zaujímavé príbehy, z detstva. Tak rada som si ich v hlave premietala. Možno príliš strašidelné, pre malé dieťa, ale pre dospelú ženu už s príchuťou pochopenia.

Bol malým chlapčekom, keď bola vojna a jeho starí rodičia vlastnili hostinec. Mám rada to miesto, kde stojí starý dom. Dýcha z neho atmosféra čias dávnych, hoci prešiel mnohými zmenami. Spomína s očami kdesi v diaľke, ako sa schovávali v starej ľadovni za hostincom, keď hlásili nálety. On bol zvedavým dieťaťom a vždy utekal do úkrytu posledný. Nikdy mi nevravel o niekom, kto zahynul v tej poslednej vojne. A ja som sa nechcela spytovať...smrť mi znela cudzo a vzdialene. Chcela som len veselé príbehy. Spomínal kočovné divadlá, ktoré prichádzali k našim, pretože prastarí rodičia vlastnili aj veľkú tanečnú sálu.

Veselé dieťa, ktoré v časoch vojny nechápalo, keď prišli nemecky hovoriaci ujovia a mali so sebou zbrane. Prišli poprosiť o trochu potravy a niečo na posilnenie. Nik z nich nebol agresívny a boli veľmi slušní. Za obživeň nechali pánovi domu ťažký kožený kabát. Ako malá som ho skúšala zvesiť z vešiaka v komore a zhodila som s ním všetko naokolo. Možno si poviete, aká banaita, stará haraburda, ale u nás ostala...ako spomienka na to, že ľudia nie sú vždy takí, ako sa o nich v dejinách píše.

Spomínam si, že rozprávali aj o príchode ruských vojakov. To bolo iné správanie. Vybrakovali celú komoru, kričali a nič si nepýtali, len brali. Robím si teda obraz od detstva o národoch. Taký svoj.

Vojna skončila a malý chlapec videl, ako jeho dedo prichádza postupne o dobytok, kone a živnosť. Smutný pohľad. Chlapec dospieva....do sveta, ktorý je riadený pravidlami. Pravidlami tých, ktorí boli agresívni a hrabali bez opýtania....poznačení zostávajú takmer všetci v rodine. Čas letí a som tu ja, malé dievčatko, zvedavé na všetko okolo mňa. Na to, prečo v zadu je obrovská miestnosť s "lietacími dvermi", prečo je v tej sále obrovské zrkadlo, v ktorom sa už nevidím, prečo sú niektoré stoličky také krásne vyrezávané, prečo vždy nachádzam v záhrade tak veľa starých mincí...prečo je kdesi na humne obrovský val pre veľké množstvo zvierat....prečo visí v komore za dvermi obrovský ťažký kabát...veľa otázok na malé dievčatko...a tak málo odpovedí...útržkami si spájam minulosť svojich predkov a život na tomto statku...

Sedím pri otcovi a vidím, že na tvári má úsmev...preniesol sa v spomienkach tam, naspäť, keď bol malý bezstarostný chlapec...vidím toho chlapca s malým psom po boku a môžem si nechať stekať slzy po tvári. 

Otec ich bohužiaľ neuvidí...jeho oči sú roky vyhasnutými

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Najskôr partneri, potom nepriatelia na život a na smrť. Príbeh Sýkorovej vraždy

Zlikvidovať mafiána Miroslava Sýkoru mala podľa kľúčového svedka záujem aj Slovenská informačná služba.

PLUS

Zločin po slovensky: Ako zomrela Mária?

Temný zločin zo 60. rokov ožíva vďaka novinárovi Jánovi Čomajovi.

DOMOV

Kotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Po vstupe do župy sa im začalo dariť.


Už ste čítali?