Všetky deti raz vyrastú - Patrik a jeho sestrička

Autor: Alena Knoblochová | 2.5.2012 o 18:54 | (upravené 2.5.2012 o 19:17) Karma článku: 6,30 | Prečítané:  320x

Živé striebra, detúrence, ktoré neposedia a stále musia byť v pohybe....myslíme si, že ich večer dostaneme do postieľok, ale kdeže, sú schopné skákať ešte do hlbokej noci. A ráno, keď dospelí vstávajú s krvavými očami, oni sú ako na baterky...pokračujú tam, kde večer odpadli

Ďalší príbeh je už staršieho dáta a ide o detičky mojich príbuzdných.

Najskôr bol Patrik, maličký chlapček, ktorého ku nám vodila jeho stará mama na krátke návštevy a ja som si ho vždy vzala so sebou von. Hrávali sme sa spolu všetko možné a hoci som bola pubertiačka, neunavovalo ma to jeho večné "plečo". Bol na mne zavesený celé dni ako vešiak a vždy sa pustil do revu, keď musel odísť. So mnou mohol zahrabávať svoje nožičky do piesku, dovolila som mu naháňať mačky a potom ich naťahovať na rukách, keby to jeho babi videla! Odpadla by, ale bolo to naše tajomstvo. Aspoň dúfam, že mu tú jeho hatlaninu nerozumela, keď jej rozprával zážitky.

Neskôr sa narodila sestrička a ja som sa vybrala mladej mamine pomáhať jej s dvoma malými deťmi na byt. Strávila som tam pomerne veľkú časť prázdnin a bolo mi tam super. Patrik bol síce poriadne číslo a museli sme na neho dávať neustále pozor. Raz chcel maličkú sestričku učiť chodiť, tak ju ťahal z postele na zem, tak to sme obe po ňom skočili a asi by sa v nás krvi nedorezal, druhýkrát sa okolo nej motal niečo jej stále šepotal, až napokon maličká bolestivo skríkla a zase sme mali skoky. Patrik sa tváril akoby nič, no bábätko malo vytlačené zúbky na rúčke. "Chcel som ju ochutnať, či je taká chutná, ako všetci vravia" nevinne odvetil , keď sme sa pýtali, prečo ju kusol.

Bolo tých spoločných zážitkov neskutočne veľa a ešte pár rokov ku mne detičky chodievali. Neskôr sa vzťahy pretrhli a celkom prerušili, hoci to nebolo z našej viny. Občas som si spomenula na párik súrodencov, ako asi žijú,ako sa majú, či by si ma vôbec pamätali. Postupne sa mi vytrácali aj zo spomienok.

Avšak život je nevyspytateľný  a ja som po dlhých rokoch stretla v jednom supermarkete stále atraktívnu maminu týchto dvoch mojich varovčíkov a hneď sme sa spoznali a zvítali. Tlačila kočík s maličkým chlapčekom a vedľa nej sa skromne usmievalo krásne mladé dievča s piersingom nad perou a nádhernými čiernymi vlasmi. Bolo to moje malé dievčatko. Patrikova sestrička. Objala som ju a ona ma slušne pozdravila. Nepoznala ma. Nemohla, bolo to príliš dávno a oni boli maličké deti, keď som ich naposledy varovala. Zovrelo mi srdce a bolo mi to veľmi ľúto...mala som slzy na krajíčku, pretože tie detičky som milovala, ako vlastné...a ona s tými svojimi obrovskými krásnymi tmavými očkami len cudzo na mňa pozerala...

Mám obavu, že ak by som stretla Patrika, bude to rovnaké...mrzí ma, že sa naše cesty rozišli a ja som nemohla sledovať,ako vyrastajú a dospievajú...ale stalo sa a mňa teší myšlienka, že snáď sú vo svojich dospelých životoch šťastní...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?