Otcove oči...

Autor: Alena Knoblochová | 6.2.2012 o 18:51 | (upravené 6.2.2012 o 19:24) Karma článku: 7,88 | Prečítané:  549x

Často uvažujem, ako nás vidia ľudia, ktorí nevidia...nevidia očami...často uvažujem, čo vidí človek, ktorý predtým videl a prišiel o zrak, ako vidí to, čo po rokoch zostarlo...ako vidí svojho partnera, deti, vnúčatá, priateľov...

"Ocko, kedy si si uvedomil, že tvoj zrak je slabší?" spýtala sa opatrne a sadla si vedľa driemajúceho starca.

"No...vlastne neviem...bolo to tak náhle, okolo päťdesiatky...." neochotne rozprával rozospatý otec. Nerád rozprával o tom...smutné spomienky, ktoré ho pripravili o časť jeho života a o jeho mnohé záľuby...už nikdy si nevezme do rúk knihu a sám si ju neprečíta...všetky predmety prezerá už len rukami...

"Prečo sa vlastne pýtaš, moja??? Však si zase spadla..." zaznel v jeho hlase akýsi zvláštny tón...obava, možno."

"Ja...vlastne...vlastne neviem, ocko, čo sa deje...vidím, ale niekedy mám pocit, že svet občas stmavne, hoci je svetlo...nahováram si, že je to asi mojou prácou a unavenými očami...oci, možno som len vyčerpaná, neboj...asi som ťa vyplašila." Zrazu mala naponáhlo a nechala starca ležať na posteli. Som hlúpa, vravela si v duchu. Takto ho trápič . Cítila sa previnilo...nemala začínať takou citlivou témou...no tak občas padne.

Možno je to vyčerpaním, možno len menej pila tekutín. Isto je to tým. Znížil sa tlak a ona padla. To sa stáva. Nebude na to myslieť.

Ale myslela. Celú noc. Tak strašne rada číta...a v poslednej dobe...ach nechce na to myslieť. Akoby jej tmavol svet navôkol...nemôže dlho hľadieť na písmená v knihe, pretože sa jej strácajú v tme. V zvlášnej tme, ktorá čoraz viac hustne. Budí sa a hľadí do zrkadla. Vidí sa, je stále ešte mlado pôsobiaca...škoda, že otec...škoda, že ju nevidí, ako mu narástla. Aké dievča mu vyrastalo rokmi a aká je z nej žena. Videl ju ešte ako dieťa...mala možno dvanásť-trinásť...keď už videl len jej siluetu...postupne sa mu svet ponoril do hmly...a on stratil jej obraz...často myslela na to, ako ju asi vidí...ako si ju predstavuje, čo si myslí, aká je...ale čo ak aj ona...čo ak

Prešli roky...

"Ocko...podaj mi ruku, prevedieš ma, prosím, do kuchyne?" staručký otec, s prazdnym pohľadom pritúpi za hlasom svojej dcéry a nahmatá ruku. Je tak chudá...ako asi vyzerá moja dcéra? Možno sa podobá na svoju matku, a možno tak trochu na moju sestru...iste bola pekná. Nikdy jej to však nemohol povedať...nikdy ju nevidel ako dospelú ženu. A teraz....zviera ruku svojej dcérke, ktorá ostala pri ňom a osud sa zahral škaredú hru aj s ňou... Drží ju za ruku a druhou hmatá pred sebou k stenám bytu...a ona za ním so zvesenou hlavou kráča a jej oči....sú dedičstvom po otcovi poznačené...ešte je krátko v tomto svete...krátko na to, aby tušila, čo bude ďalej, či zvládne tento údel...či dokáže byť silnou ako jej otec..."ach ocko....keby si tu aspoň so mnou ešte dlho bol..."

Z tmavej oblohy spoza okna pozerá mesiac do bytu na dvoch ľudí, ktorí sa držia za ruky a opatrne prechádzajú poloprázdnym svetom...ich oči nevidia jas mesiaca ....sú ponorení v temtote, či hustej hmle...ich svet sa zúžil...je skromnejší o všetky farby, tvary, krásu...ostali len ich spomienky...niekde v hlavách uchované...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?