Priateľstvo z nemocnice

Autor: Alena Knoblochová | 21.12.2011 o 21:57 | (upravené 21.12.2011 o 22:35) Karma článku: 11,78 | Prečítané:  1147x

Človek vraj zomiera, keď sa naplní jeho osud....čo je to osud? Kto rozhodne, kedy odísť??? Asi nechcem veriť na osud za každú cenu....

Stretli sa v nemocnici, v lôžkovej časti pre pacientov. Stará pani, už mala za sebou pár dní infúziíí a na sebe namontovaný vývod.

Mladá študentka prišla s klasickými problémami chrbtice. Potrebovala už vypnúť a začať sa šetriť.

Priepastný vekový rozdiel. Stará pani 87 ročná, žijúca sama, mladá študentka 24 ročná žijúca s priateľmi na priváte.

Možno by sa dalo povedať, že niet ničoho, čo by ich spájalo okrem spoločnej nemocničnej izby.

Dievča medzi dvermi pozdravilo a na všetky spolubývajúce sa usmialo. Hneď si s každou podalo ruku na zoznámenie aby popri tom zistila, že je jedinou slušne mobilnou. Každý mal nejakú tú bolesť pri pohybe.

Starká mala posteľ hneď oproti a placho sledovala dievča, ako si pedantne skladá veci. Otočila sa a venovala starkej úsmev, ktorý zahrial.

Po zbežnom zoznámení s celou osádkou, už z postelí si vraveli pokyny na ďalšie hodiny. Obed a po ňom infúzie. Potom spánok, infúzia je uspávanka. Návštevy a lieky, večera a sprchy, a spánok. Počas dňa nejaké tie procedúry. A vizita. Starká smutnými očami vypočula verdikt, že vývod musí ťahať so sebou naďalej.

Ku koncu návštev prichádzala dcérka, usmiata vyviedla svoju matku na chodbu, aby sa nerušene rozprávali. Posťažovala sa jej na vývod, že ho stále musí mať.

Nemohla spať, tak jej sestričky doniesli lieky na spanie.

Študentka nespala..nemohla, každú noc strážila dych ostatných.

Ranná vizita a zase všetko odznova. Starká denne prosila, či jej už nedajú vývod dolu.

Nedávali. Jedného dňa sa už neudržala a rozplakala sa. Že načo je takýto človek na svete, keď sú s ním len starosti. Chcela radšej zomrieť, aby s ňou nebolo trápenie. Študentka si ticho sadla k plačúcej starkej a hladkala ju...rozprávala málo, ale slová šli od srdca...tíšila starkú a tá ju objala.

Študentka každý deň, kedy mohla, nejak starkú prekvapila. Raz pohárom vody, raz ovocím. Inokedy kávou.

Starká ožila a často spolu na posteliach žartovali. Už neplakala a ak aj mala smútok v pohľade, zmizol jej, keď pozrela na posteľ oproti, kde sa na ňu usmieval pár mladých očí.

Prišiel deň odchodu starkej a ona chvatne diktovala študentke svoju adresu. Objatie na rozlúčku a zrazu bolo po starkej smutné prázdno.

Ale dni nezastali, šli ďalej. Prišli nové pacientky, nové životné príbehy.

A prišiel deň odchodu študentky. Návrat domov a zase v jednom kole. Po pár mesiacoch si našla v ddiári narýchlo napísanú adresu starkej. Sľúbila, že ju navštívi. To musí dodržať.

Ulica nebola ďaleko od jej privátu, to nájde. Musí si to zariadiť, veď človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Starká má svoj vek .... chce ju ešte vidieť.

Blížili sa vianoce a v uliciach už bolo riadne husto nasnežené. Kúpila starkej porcelánového anjelika, snáď sa poteší. Držala v ruke lístok a v taške darček, treba jej pritiahnuť šál....zrazu veľké svetlo , náraz a viac nič.....ticho...

 

Dávali to v správach...."mladé dievča zrazil opitý vodič priamo na chodníku. Dievča náraz neprežilo a bolo na mieste mŕtve...."

 

Prišla jar....sivovlasá stará dáma tíško kráča Slávičím údolím, opierajúc sa o paličku. V náručí má kyticu bielych ruží...nesie ju na hrob svojej mladej priateľke....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?