Sen a smrť

Autor: Alena Knoblochová | 20.11.2011 o 10:58 | (upravené 20.11.2011 o 11:19) Karma článku: 3,28 | Prečítané:  574x

Sny....sú to akési filmy v nás. Spomienky, útržky z dní, okamihy, sekundové sekvencie, ktoré si podvedomie ukladá a v noci triedi, keby čosi...sú fascinujúce a podaktoré pôsobia desivo, pre tých, čo sa v nich strácajú.

Tentoraz sa podelím s Vami o jeden môj sen, ktorý som mala nedávno. Možno bude znieť desivo, a možno sa len pousmejete. A možno sa ani nezastavíte....

V prvom rade odhalím o sebe trošku ohľadom snov. Vediem si snový denník a občas, keď zvládnem vstať z postele, napíšem si svoj sen. Zväčša si ten sen nepamätám, pretože podvedomie už je naprogramované tak, že netreba. Veď som si ho zapísala.

 

Tento sen som si nepísala. On sa mi vryl do pamati a vidím ho dosť jasne. Nebol dlhý, to nie je podstatné a sny sú zväčša len pár minútové, a tak nejak som aj ten čas vnímala.

V tom sne som sa rozprávala so smrťou.

 

Smrť - človek si ju predstavuje zväčša ako postavu zahalenú v čiernom, s kosou na pleci, s tvárou lebky. Alebo ako ducha, ktorý za len tak zjaví a je priesvitný. Niekto ho vidí ako anjela s čiernymi krídlami a tak podobne. Sme dosť ovplyvnení filmami a knihami. Ja, ako pubertiačka som mala predstavu smrti ako krásnej panej v lesklom čiernom oblečení, presne ako smrť z piesne od Shakespeare´s sisters - Stay.

 

Ale vrátim sa k snu. Smrť bola v bielom. Vôbec mi nepripadala ako smrť, skôr ako niečo éterické. Neverila som jej, že je tým, čím mi vravela, že je. Bola veľmi krásna, mala tvár dokonalú ako grécke sochy, len bola živšia.

Ja som sa naopak videla divne. Bola som malá bábika oblečená v čiernych tylových šatách a sedela som v starodávnej vani. Postupne som síce rástla, ale stále som bola bábika. Vo vani začala stúpať voda. Smrť rozprávala o ľuďoch, ktorí museli odísť, niektorých som poznala a niektorí mi zneli cudzo, no ona tvrdila, že všetci sú v mojom živote dôležití. Nedokázala som jej položiť otázku, prečo je pri mne, ale ona to tušila. Usmiala sa a ja som zrazu videla svoje telo, ako telo človeka, stále v čiernych tylových šatách, no už som nesedela. Bola som dolu tvárou vo vode, nehybná, no nie mŕtva. Biela smrť si ma nevzala.

Potom som sa zobudila.

 

Som rada, že svojim snom rozumiem a tohto sa tiež nemusím nijak obávať...bol smutne krásny...nejde o obraz, ale o ten pocit, čo si z neho nesiem...ten pokoj

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?