Dievčatko z môjho ďalšieho príbehu je niečim podobné zdievčatku z "Ľudského tepla" Je to stále jedno dievčatko? Alebo je to predsa len iné.... Môžme ju nazvať tak, ako sa volám ja "Alenka z ríše divov"...niekedy skutočne verila, že v tomto svete je veľmi veľa veci, ktoré sa dajú nazvať zázrakmi.
Keď kreslievala ako na okrúhle kamienky temperovými farbičkami tváričky a zvieratká, každý mal svoje meno a život. Mali v skalných škárach v jednom starom dome neďaleko osady svoje domčeky. Stará pani, ktorú Alenka obdivovala a zároveň sa jej tak trošku bála, vravela, že to bol kedysi dávno statok bohatého pána - majer, a oni sa sem prisťahovali už veľmi dávno. Žili pri jeho sídle dlhé pokolenia a videli veľkú slávu tohto pána, ale aj hlboký pád, keď nastali "iné" časy. Alenka rada počúvala starú pani, ktorá nosila na sebe pestré šaty a veľa ozdôb. Matka o nej vravela, že stará pani je čarodejnica a dokáže vidieť budúcnosť. Nosila so sebou vo vrecku staré, ošúchané karty a kto chcel, tomu z nich vykladala. Len tak.
Alenka sa však aj tak najradšej hrávala so svojimi kamennými kamarátmi v rumoviskách. Chcela sa hrať aj s inými deťmi, ale tí nejak nechápali, že sa rozpráva s kameňmi. Posmievali sa jej a tak napokon zase ostávala sama. Vymyslela si však neviditeľnú spoločníčku, ktorá sa s ňou a jej kamienkami hrala. Ochraňovala ju a ona zase mala poslucháčku, ktorej rozprávala svoje pocity. Urobila si v rumovisku malý domček a presťahovala si do neho aj svoje kamienky. Kdesi na smetisku vytiahla pomerne zachovalý koberec a dotiahla si ho dnu. Všetko si zariadila ako v ozajstnej izbičke. Ešte aj malú postieľku si urobila z maminych vyhodených starých matracov, čo našla na povale.
So strechou sa trochu trápila, pretože plech, ktorý odkiaľsi vytiahla bol nad jej sily. V duchu si vravela, že sú na to predsa dve. Ona a jej imaginarna kamarátka, tak to zvládnu. A bola aj strecha.
Jedného dňa, keď sa dievčatko zase hralo vo svojom príbytku, prišli k otvoru do neho jej dvaja bratranci. Boli to už chlapci od nej o pár rokov starší a ich tváre boli posiate pubertálnym akné.
"Čaf, babulka" povedal skákajúcim hlasom ten vyšší. Čupol si, pretože by sa inak do domčeka nedostal.
Alenka sa potešila, že niekto si predsa len všimol, že je stále sama a bude sa s ňou hrať. "Prišli ste sa so mnou hrať? " potešila sa a spýtavo im hľadela naivnými očkami do tvárí.
Chalani sa zasmiali a štuchli jeden do druhého. "Hej, prišli sme sa pozrieť, ako sa hráš. Poukazuješ nám, ako sa tu hráš? Doniesli sme ti aj nejaké kamienky, vraj ich zbieraš a maľuješ."
Alenke sa až rozžiarili očká, taká bola nadšená. Cítila sa nesmierne potešená a takmer šťastná. Netušila nič zákerné a zlé zo strany chlapcov. Veď sa poznali roky.
Chlapci si sadli na koberec a pozorovali nadšenú Alenku, ako im chysta imaginárny čaj. Tvárili sa, že jej hru berú vážne , no tajne sa uškŕňali a žmurkali na seba.
Zrazu jeden z chlapcov podišiel k Alenke a nadvihol jej sukienku. Trošku sa zľakla, ale on jej povedal, že chcel len vidieť, aké má nohavičky, že nikdy nevidel, čo nosia dievčatká pod šatami. Naivná Alenka im dovolila pozrieť si jej žltučké nohavičky, ktoré mali v zadnej časti tri rady volánkov. Bola na ne veľmi hrdá a tešila sa, že práve jej noví kamaráti ich vidia a pochválili jej ich. Všetko malo byť však inak...
Čo bolo ďalej? Chcem, aby ste si každý v sebe povedali koniec príbehu....poviem len, že Alenka už nikdy nešla do svojho domčeku. Nikdy už neprešla pokojne po ulici bez toho, aby sa nestrhla, keď na ňu nejaký chlapec pozrel. Nikdy už nemala pokojný spánok.
Domček schátral, kamienkoví človečikovia stratili dažďami svoje tváričky, strechu ktosi ukradol a imaginárna priateľka sa bojí osloviť svoju Alenku preto, že ju v jednej chvíli nedokázala ochrániť...
Alenka žije. Nikdy nedospeje a nikdy už nebude pokojne spávať...súkromnymi démonmi, ktorí sa v jednej životnej chvíli zhmotnili....nemalo sa to stať, ale...