Úsmev II

Autor: Alena Knoblochová | 15.11.2011 o 20:45 | (upravené 17.11.2011 o 17:56) Karma článku: 3,95 | Prečítané:  610x

Úsmev...nič nestojí, nič nemusíš zaň pýtať, proste ho daj a aj prijímaj nezištne, len tak, cudzím aj blízkym....hocikomu na ulici....zahreje pri srdci, má veľkú moc.....chcem sa aj ja zase usmievať

Volal som sa Marian, aspon podľa rozprávania druhých ľudí.

Teraz som Sijo, ani neviem ako tá prezývka vznikla. Asi je to jedno, tu, na ulici má každý svoju prezývku.

Neviem, prečo chcem rozprávať svoj príbeh, asi si myslím, že budem nejakým mementom pre ostatných. A možno ani nie.

Nebudem písať, že som sa narodil a podobné hlúposti, veď je to jasné, inak by som tu nesedel a nekecal toto. Bol som dieťa komunizmu, ktoré som nejak nechápal naplno, kým som rebelsky nechcel vstúpiť do pionierskej organizácie a dostal som od svojho otca zaucho. Tak som vstúpil. S odutou hubou som odrapotal pre mňa a zrejme aj ostatných tie ich táraniny a dospelí boli spokojní, aspoň sa tak tvárili. Chodil som do táborov a vymýšľal hovadiny ako všetky decká naokolo.

A zrazu v polke novembra sa niečo stalo a zmenilo. Niečo, čo som ešte vtedy nejak nemohol chápať. Bol som sopliak, ale nejak intuitívne som cítil, že tá zmena bude poriadna a bude to pre nás zase istý spôsob zábavy.

A aj bol. Otvorili sa hranice a zo západu zrazu prichádzali veci, ktoré doteraz u nás človek nevidel ani na kanály RTL. Bolo toho toľko, že sme akosi nestíhali. Už ako trinásťročný som skúsil "marišku" a aj niečo tvrdšie a celkom sa mi to pozdávalo, aj keď to šlo do peňazí. Môj otec, hrdý člen niekdajšej strany zrazu zmenil názory a všetko okolo toho a začal podnikať. V čom, ma veľmi netrápilo, hlavne, že to pre mňa znamenalo stály príjem slušného vreckového. Otec sa zmenil aj povahovo. Začal sa ako podnikateľ, ktorému sa začalo dariť, správať svetácky a zrazu mu bol náš byt malý. Kúpili sme si väčší, v odľahlejšej časti mesta. Nebolo to zlé. Aj tam som si našiel kopu nových kamošov, ktorí sa nudili podobne ako ja :)

Proste raj a zároveň doba temna. Nebol problém vidieť dokola sediacich chlapcov v parku, ktorí si podávajú jednu striekačku a už kaprujú. Lákalo ma to, ale zároveň som mal istý rešpekt pred takýmito vecami. A bol som pre nich sopliak, ktorého odbili, že nech si dám pokoj.

Mesiace plynuli a my, unudení huliči sme sa stretali v parku a veselo míňali peniaze našich zaneprázdnených tatkov na naše radovánky.

Ani som si pri mojich stavoch nevšimol, že u nás doma to nejak vrie. Jedného dňa buchli dvere a otec nás opustil. Pre nejakú mladšiu cicu, alebo čo to vravela uplakaná mamina na pohovke v obyvačke. Vtedy som si prvýkrát skúsil šlahnúť háčko v cige. Bolo mi fajn a problémy sa vzdialili.

Mamin plat nestačil na náš byt, tak sme sa presťahovali do menšieho. Po ťažkom rozvode som napokon dostával od otca veľmi slušné alimenty. Kým ma nevyhodili zo strednej. Mama plakala a ja som ťažký frajer šiel za otcom, nech mi pomôže.

A aj pomohol. No pomohol, zohnal mi nie celkom čistú (myslím tým legálnu prácu, detaily si nechám pre seba)prácu, ale aspoň šli prachy a ja som zase mohol fičať v zabehnutom životnom štýle. Trochu som pomáhal aj mame, aby nepovedala, že ju len chodím vyžierať.

Mal som ju skutočne veľmi rád. Nechcem byť sentimentálny, ale boli sme čiastočne na sebe hodne naviazaní. Tušila o mojich "problémoch", ktoré som ja za problémy nepovažoval, ale do ničoho ma nenútila a ani slovkom nevytkla. A asi mala. Možno keby som sa vtedy spamätal...neviem.

Prachy mi nikdy nechýbali a ak sa aj niečo občas zrazu minulo, zašiel som k otcovi a on to vykryl. Síce ten jeho pohľad bol čoraz pochmúrnejší a zdalo sa, že mi chce niečo vytýkať. Ak s tým aj začal, uzemnil som ho tým, čo spravil matke. To bol môj štít, ktorý ho vždy odzbrojil.

Roky plynuli, vlády sa menili, podniky krachovali, iné sa rozmáhali a kto bol silnejší žralok zožral menšieho. Tak sa to stalo aj s mojim otcom. Nezvládol krach a jedného dňa ho našli visieť v jeho kancelárii.

Pohreb sme vystrojili my s matkou, pretože jeho cica sa medzitým stihla zbaliť a zdúchnuť.

Dosť nás to finančne vyčerpalo a tak sme znovu menili byt za ešte menší. Menší už asi ani neexistoval.

Mama bola smutná, že som stále sám a nemám priateľku, pretože tie moje potetované , modrovlasé a poprepichované kamošky nepovažovala nejak za schopné rodinného života. Proste stará škola.

Nedalo sa nič robiť, musel som si nájsť robotu. Bez ukončenéj strednej šlo o robotu nejakého toho makača na stavbe pri lopate. Moja telesná schránka z rokov prehýreních nevyzerala, že zvládne nejakú ťažkú drinu, ale ja som sa fakt snažil.

Prestal som sa stretať s "kamošmi" a snažil sa žiť "normálne", teda čistý. Keby to tak ale šlo. Tie absťákové dlhé noci boli desné. Budil som sa celý spotený a trpel haluzami rôzneho razenia. Ale snažil som sa.

Veľmi. Mama ma v tom ticho podporovala.

Raz ma na stavbe našiel jeden môj "starý známy" z party, že ako žijem a tak. že má pre mňa kšeft a ak to kápne bude z toho super matroš. Lákal ma ako decko na továreň na čokoládu. A ja som nejak podľahol. Kašlal som na lopatu a šiel s ním. O čo šlo je nepodstatné, ale v mojom živote sa naštartoval kolotoč, z ktorého som chcel pôvodne vystúpiť. A nejak sa mi to nedarilo. Zábava a drogy boli pre mňa svetom a všetkým.

Užívali sme si netuším akú dobu a keď sa míňali zásoby, proste niekto niečo zase zohnal a doniesol. Žili sme v takej malej komunite a ja som domov chodil čoraz menej. Vyhováral som sa na nadčasy a podobné hlúposti a to, že mám priateľku a že s ňou chcem byť viac, čo asi matku aj trochu upokojilo.

Keď nebolo už prachov na fet, začal som z nášho bytu nenápadne vykrádať nejaké tie vzácnejšie veci.

A potom neskôr všetko, čo sa dalo predať, len nech mám na dávku. Nevšímal som si, že naše rady v partii nejak rednú a ani som to neriešil. Netušil som, aký je deň, nieto ešte aj rok. Čas bol pre mňa len pojem o tom za koľko zoženiem dávku a kde prachy na ňu. Bol som agresívnejší a otupenejší. Ľudia odomňa bočili a mne to bolo smiešne.

Raz som sa v čiastočnom delíriu zase vkradol mame do bytu, aby som ešte pohľadal, čo sa dá predať a nechtiac som zaprel dohľadom do zrkadla na chodbe. Pozerala na mňa z neho troska človeka, ktorému by som hádal asi tak šesťdesiat, hoci v občianke mal ešte niečo nad tridsiatku. Zľakol som sa svojho obrazu.

Pomalým šuchtavým krokom som došiel do nášho brlohu, kde už ležala odpálená Suz. Ostatní tu ešte neboli. V plnom popolníku som vyhrabal nedohoreného joita. Potiahol som si a nejak mi bolo zrazu zle...

cítil som sa nejak opustene a sám. Prázdny pohľad kamošky vravel, že je už inde, tak som si vzal svoju igelitku s náčiním a pobral sa von. Ani neviem, kam.

Bolo už dosť chladno. Asi október-november, sadol som si na múrik neďaleko autobusovej zastávky, ďaleko od čakajúcich ľudí, ktorí sa odo mňa odvracali. Zvykol som si.

A potom som pozrel na druhú stranu.

Chodila po chodníku, nervózna a krásna ako zjavenie z iného sveta ( to bude tým jointom) s mobilom pri uchu. Stratená asi ako ja.

Na okamih zastala a zachytila môj pohľad. Usmial som sa....a ona, mi ten úsmev vrátila.....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?