Úsmev

Autor: Alena Knoblochová | 6.11.2011 o 9:51 | (upravené 6.11.2011 o 11:07) Karma článku: 2,01 | Prečítané:  536x

Úsmev...tak jednoduchý dar, ktorý môžeme nezištne darovať jeden druhému, ktorý nás nestojí nič a predsa je tak vzácny....usmievajme sa vždy, keď môžeme...je to skutočný zázrak

Stála na rohu ulice, neďaleko autobusovej zastávky a telefonovala. Trochu nervózne, bolo to poznať na druhej ruke, v ktorej sa jej chvela cigareta. "Potrebujem sa rýchlo dostať z mesta von!" Syčala do mobilu.

"Ponáhľaj, prosím!" mužský hlas na druhej strane unavene niečo nezrozumiteľne zamrmlal a zložil.

Odložila mobil do tašky a pritiahla si šál pod bradu. Kožuštek jej siahal len kúsok nad pás a k večeru klesali teploty nejak rýchlejšie. Padajúcou tmou začala na ňu padať zvláštna nepoznaná nálada, ktorá jej naháňala strach. Keby tu aspoň nebola tak sama.

Jej mesto sa zrazu pozeralo na ňu cudzími očami, ktoré ju ľakali. Len nepodľahnúť panike. Len dýchať. Ako vrarí Dáša, rozchodiť to. Zdalo sa jej divne prechádzať sa dookola osvietelého bilboardu a ďalej nechcela ísť, verila, že auto čoskoro pri nej zastaví a ona sa vyslobodí z pasce paniky.

Opakovala si slová, ktoré počúvala v škole na prednáške. Divná prednáška. O zle. O jeho pôvode. O vojnách a Bohu. Mala z toho v hlave zmätok. Skutočne sú ľudia, ktorí veria na koniec sveta? Tk silne môže zasiahnuť niekoho prednáška, ktorá jej cez deň pripadala ako dobrý nápad?

Boh...verila, že ju vytiahne z každého problému. A kde teraz je? Akosi sa bojí, že aj ten ju teraz opustil. Keby tu bol aspoň nejaký kostolíkk, aspoň kríž. Možno by ju to upokojilo. Ale ani predstava tejto možnosti ju neupokojila. Vo vnútri jej duše sa odohrával podivný boj. Pozrela na protiľahľú budovu. Na priečelí boli dve sochy, ktoré podopierali vstupný oblúk. Mala pocit, že ju sledujú, že sa jej smejú. jej strachu v nej. Z toho, ako rýchlo môže začať pochybovať človek o sebe. O viere v sebe. Ako rýchlo dokáže strach ovládnuť celé telo.

Odvrátila sa. Prešla kúsok po chodníku. Z druhej strany ulice na ňu civel schúlený človiečik. Zrejme nejaký sfetovaný chudák. Mala pocit, že sa na ňu usmieva tými zakalenými očami.

Zrazu si uvedomila, že sa na neho usmieva. Vrátil jej úsmev. Ten úsmev s ňou zrazu spravil zvláštnu vec. Jej vnútro sa zastavilo. Zastavil chaos a aj boj. Zastal čas. Ten úsmev ju vrátil. Nebol to žiadny zázrak...bol to len úsmev človeka, človeku. Zahrial a posilnil. Narovnala svoje telo a prestala myslieť na obavy v sebe.Usmiala sa znovu a mala pocit, že aj človiečik z druhej strany ulice sa usmieva.

Nie je sama...nie je opustená...a ani ten na druhej strane. Nechá si ho, v hlave ako zálohu....úsmev je zázrak....a v tom pri nej zastavilo dlho očakávané auto s priateľom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?