Dva vence

Autor: Alena Knoblochová | 29.10.2011 o 11:46 | (upravené 29.10.2011 o 13:22) Karma článku: 11,60 | Prečítané:  870x

Dušičky...opustili nás tí, ktorích sme milovali...ale dušičky, čo ak prešli niekam inam, aby sme my, ešte chvílku žili? Nesmútili, ale nadýchli sa toho jesenného vzduchu a žili, i keď oni odišli...

Je tomu asi 10-15 rokov.

 

Bol čas dušičiek. Staršia kultivovaná pani šla pomalým krokom po štrkovom chodníčku mestského cintorína k hrobu svojho manžela. Plecia už mierne zhrbené rokmi a starosťami, ale hlava stále vzpriamená. Stará škola medzivojnových rokov, kedy dobrá výchova bola veľmi dôležitá. V rukách zvierala malý šiškový veniec a v kabelke si niesla sviečky.

Šla za svojim manželom.

Nebola to však len nejaká povinná návšteva, pretože bol práve sviatok, chodievala za ním, k jeho hrobu pravidelne. Keď sa potrebovala vyžalovať, keď potrebovala skryť slzy, keď sa chcela s ním "poradiť". Vždy sa niečo našlo, aby si tam zašla. Zo svojho bytu to mala pomerne ďaleko, takže chodievala mestskou dopravou. Keď však bolo pekné počasie, rada sa prešla. Mala rada ruch svojho mesta, ktoré sa za tie roky tak veľmi zmenilo. Keď ešte žil jej Zigmund, často sa prechádzavali po kolonáde, v meste i v parku. Jemne sa držali pod pazuchami a dokázali ísť pri sebe tíško celé hodiny.

Keď zomrel, stratila chuť na prechádzky a ani jej jediná dcéra ju nepresvedčila na žiadnu. Boli prechádzky len na cintorín.

Tak,ako dnes. Trochu fúkal vietor, tak si ohrnula golier prechodného plášťa ku krku. Na cintoríne už bolo pomerne dosť ľudí, ktorí upratovali, upravovali, polievali, zdobili a vychadzovali. Živo na mieste mŕtvych. 
Paradoxne...popri ceste posedávali starší ľudia a tíško medzi sebou debatovali.

Keď zabočila do "svojej" uličky, všimla si pri druhom hrobe smutného staršieho pána, ktorý upravoval pomerne čerstvý hrob. Snažil sa očistiť maličký priestor od hory lístia. Lemto sa pozrela jeho smerom a zachytila jeho zúfalý a smutný pohľad. Dobrá výchova jej kázala zrak ihneď sklopiť. Pokračovala po svojom.

Na hrobe bolo všetko tak, ako to zanechala pár dní dozadu. Veď sem chodila stále. Vyleštila jelenicovou handričkou už vyleštenú tabuľu s nemom manžela, pri ktorom už bolo vytesané aj jej celé meno. Pekne všetko v rovinke tak ako mal manžel až na dátum úmrtia. Jej tam svietil len maličký, osamotený krížik.

Niekedy si želala, aby už šla za ním, za svojím Zigmundom, ale zrejme ju tu stále niekto ešte potreboval. Iste jej dcéra, mala toho dosť.

 

Sadla si na neďalekú lavičku a tíško rozjímala. Ani si neuvedomila, že pri nej niekto zastal a pýtal sa, či si môže prisadnúť a odpočinúť.

"Ale samozrejme" slušne sa posunula a uvolnila miesto pánovi, ktorého pred chvíľkou videla pri čerstvom hrobe. Najsôr len bez slov sedeli a vnímali atmosféru. Potom začali konverzáciu. Pánovi zomrela nedávno jeho žena, bola chorá a on je akýsi stratený bez nej. Bol veľmi na ňu spoľahnutý a teraz je to všetko pre neho akoby nové. Slzy mu už vyschli dávno, pani bola dlhšiu dobu chorá a vedeli, že koniec bude vykúpením. Má tri deti, všetky dospelé, samostatné s rodinami. On zostal zrazu sám v dvojizbovom byte.

Pani tíško počúvala spoveď cudzieho muža a akosi jej to prišlo samozrejmé, keˇmu povedal čo to o sebe.

Napokon odchádzali k autobusu MHD spolu, už sa poriadne zvečerilo. Podali si ruky a nič viac. Šli si každý svojim smerom.

 

Osud však býva spletitý a robí s našimi životmi divy. Aj títo dvaja staručkí ľudia mali ešte právo žiť.

Stretli sa znovu. Znovu na cintoríne. A potom znovu. A stále si mali čo povedať. Tešili sa na spoločné stretnutia na hroboch svojich blízkych a napokon pani povolila a nechala sa pozvať aj na prechádzku.

Bolo krásne vidieť taký párik v parku, držať sa jemne pod pazuchami a bez slov sledovať okolie.

Zvykli si na seba. Ona mu občas prišla upratať a uvariť do jeho bytu, on občas navštívil jej byt, v ktorom bývala aj jej dcéra s rodinou. Všetci si na seba zvykli a brali sa ako rodina. Bol to matkin priateľ a matka má svoj život. Tak nech si ho žije.

Ubehol rok, dva, päť.

 

Starý pán ochorel. Paradoxne na podobnú chorobu, ako jeho žena. Strará pani sa nasťahovala s pár vecami k nemu, aby sa mohla o neho viac starať. Nechcela ho opustiť, hoci neboli oficiálnymi manželmi. Starala sa o neho...až do smrti...

 

Dnes....pomaličkým krokom, o paličke, skrútená, drobučká, znovu kráča na hroby. V kostnatých rukách nesie vence dva....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van Der Bellen jednoznačne vedie, chýba 1,2% hlasov

Predbežné výsledky napovedali, že Hofer voľby prehrá.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?