Ráno tíško začalo pršať...stihla som vbehnúť do budovy polikliniky a schovať sa pred jeho kvapkami. Dáždnik niekde v taške, ale isto ako naschvál naspodu. Ambulacia bola ešte poloprázdna, tak som si sadla tesne ku dverám.
Vošla dnu ONA. Hneď na prvý pohľad vzbudzovala akýsi záujem a nútila človeka zodvihnúť na ňu zrak a prezrieť si ju. Neviem, či bola krásna, ale niečo z nej vyžarovalo. Tvár mala bledú a úzku, oči jej svietili zvláštnou modrou. Postava skôr nižšia a odetá od hlavy po päty v čiernej. Štíhle nohy ešte viac podtrhovali úzke čierle rifle a čierne kozačky. Cez plecia mala prehodené mäkučké čierne pončo. Dokonca vlasy mali tmavý odtieň.
Bolo na nej niečo akési smutné a zároveň nepokojné. Sadla si na koniec čakárne a celé jej telo sa skrútilo do klbka. Mala som obavu, že spadne, ale ona sa vzápätí jemne narovnala. Zachytila môj zvedavý pohľad, až som sa začervenala. Asi cítila, že ju sledujem. A nebola som sama. Na ženskom oddelení začali pribúdať na voľné sedačky ďalšie pacientky, tak som si pripravila kartičku a neuvažovala viac nad "čiernou paňou".
Do vnútra som sa dostala po pol hodinke čakania, bežná prehliadka ženy po štyridsiatke. Všetko v poriadku, veď človek by snáď cítil, keby nie. Aj tak si však vydýchne, keď opustí čakáreň a je na vzduchu, vonku. Nadýchla som sa jesenného počasia a vlhkého dažďa a môj pracovný deň môže začať.
Pobehať ešte po obchodoch, dokúpiť, čo treba do domácnosti, koľko je hodín? A ešte niečo k víkendu. Chata sa odkladá, prší, aj tak dobre, veď človek si potrebuje občas sadnúť len tak s knihou, nie stále niečo robiť v záhradke...celkom som rada, že prší, len keby som neťahala toľko tašiek + dáždnik nad hlavou...rýchlo stihnúť mestskú domov, prezliecť sa, navariť a môžem bežať do práce.
V tom mi padli oči na lavičku na zastávke MHD. Sedela tam ONA. Znovu schúlená do klbka, akoby mala každú chvíľku padnúť...zdala sa mi akási bledšia, akási drobnejšia. Nedalo mi to. Prišla som celkom ku nej a dotkla sa jej pleca. "Nie je Vám dobre, pani?" spýtala som sa. Zodvihli sa ku mne tie zvláštne modré oči a boli nekonečne smutné....usmiala sa na mňa tak bolestne, až ma to kdesi vo vnútri pichlo. "Ďakujem, to bude dobré. Len som trochu unavená. "
"Prepáčte, ak som Vás nejak vyrušila. Zdalo sa mi, že vám je zle." nedala som sa ja, pretože mi niečo vo vnútri nedalo. Nemala som však čas, pretože práve prišla moja linka a ja som nastúpila. Ona ostala sedieť ďalej v zástavke a ja som už len oknom autobusu videla jej schúlenú siluetu.
Znovu je ráno a ja zase po roku bežím na prehliadku. Čo sa dá robiť, prežívam akési dejavu, pretože znovu prší. Ale dnes dáždnik musím držať nad hlavou už od vchodu. Chladné dni nastúpili nejak zrazu. Vošla som do čakárne znovu medzi prvými, dnes mám celý deň dovolenku. Mala som plány s náterom nového plotu na chate, ale ten dážď, je potvora. Pokazil mi ich. A dovolenka ostala.
Spomeniem si zrazu na príhodu z pred roka a na dámu v čiernom. Prejde mi to mysľou...dohovie, čo je s ňou...čo sa stalo, čo jej oči, prečo vtedy bola taká smutná....pozerala som stále na dvere a ženy, čo prichádzali a odchádzali. Čakala som, či ju nezbadám, ale neprišla. Neviem, prečo som ju čakala. Možno som chcela vedieť, ako sa jej darí, ako sa má, čo je s ňou...bola tak zvláštne smutná....
A už som na rade, musím pustiť myšlienky z hlavy a vojsť. Viem, že to bude dobré....cítim sa dobre a hoci viem, že veľa žien vychádza z tohto oddelenia s nejakou nepríjemnou diagnózou, chcem veriť, že to čierne stvorenie je niekde v poriadku a neprišla proste preto, že mala iný termín