Akýsi druh súzvuku. Alkohol, hej metla ľudstva.
Často spôsob, ako uniknúť niečomu, alebo niekomu. Nedávno som videla v očiach jedného môjho známeho volanie o pomoc. Bolo to zvláštne. Zastavil sa len na okamih pri mne. Neviem, koľko toho v sebe mal, možno mu krivdím, ak budem tvrdiť, že bol dosť opitý.
Ale ten zvláštny záblesk v očiach. To rezignovanie. Čítala som v tých očiach dlhé roky tvrdej práce. Doslova odovzdanie rodine, práci. Únava, ktorá z nich vyžarovala, ma desila. Myslela som, že ešte nie sme tak starí...
Ale tieto oči boli očami starca, vyčerpaného človeka, ktorý volal o pomoc..."...prosím, urob niečo! Povedz niečo, na čom sa spolu zasmejeme. Spomenieme si na roky dávne, čo sú za nami...nevadí, že sa už nevrátia. Ale aspoň na okamih ma vráť niekam, kde bolo ešte dobre...urob niečo, čo ma vytrhne z tohto bludného kruhu života. Som len muž jednej ženy. Nikdy som nemal potrebu jej ublížiť. A predsa občas mám chuť od nej utiecť...vypnúť, ale nie na dovolenke, kde strážim deti, kde som minútu po minúte sledovaný káravým pohľadom mojej vyvolenej...prosím, pomôž mi....."
Toto všetko som čítala tú malú chvíľku v smutných očiach vrstovníka...bola to minuta, možno dve.
V blízkych dverách sa zjavila mohutná postava "vyvolenej".
"Ideme domov! Majte sa!"
A oči sa razom zmenili...